RED DRAGON

Peter. Tenký, nenápadný blonďáčik, ktorý sa pred nekonečne dlhým časom rozhodol skúsiť šťastie v aikido. Ešte ani sám nevedel prečo. Jednoducho preto. Možno preto, že aj niektorí jeho priatelia začali s tae-kwon-do, či karate. Otravoval tak dlho, až ho zobrali a začali cvičiť. Uviedol sa skvele. Na prvom tréningu pri vysvetľovaní techník zaspal opretý o rebriny, ale aj napriek tomu, že výklad prespal, techniku urobil dobre.

Peter. Napredoval v technikách, ale každý pokrok bol sprevádzaný neúspechmi a bolesťou. Budo dokáže až neuveriteľne bolieť.  Vtedy si nestihol všimnúť mamkine obavy o jeho zdravie. Mamky sa vždy boja, to je ich cesta. Prišli skúšky a úspechy farebných pásov.

A potom bolo potrebné vyskúšať aj niečo iné a hľadať, kde tá Cesta vlastne je. Tae-Kwon-Do bolí ešte viac. Ale naučil sa konečne poriadne kopať a udierať. A zrazu pochopil, prečo sú niektoré techniky aikida v jeho prevedení neúčinné a čo je potrebné s nimi robiť, aby začali žiť.

Potom prišla ozajstná „skúška dospelosti“ a čierny pás. Až neskôr si uvedomil, čo udelenie shodan znamená. Ale to bola ešte dlhá, dlhá cesta pádov a vstávaní. A vlastní žiaci a hľadanie vlastnej cesty učenia aiki. A neskôr nidan a ešte väčšia zodpovednosť voči Ceste.

A hlavne hľadanie vlastnej cesty životom. Boj za vlastné ideály, proti nepochopeniu, proti zažitému systému, proti škrupuliam. A opäť pády a opäť vstávanie. A občas aj počúvanie rád iných. Ale len občas. A sandan - skúšky s diabolsky dobrou technikou a razanciou s obavami skúšajúceho o zdravie všetkých uke.

Neskôr prišlo pochopenie. Aiki sa rozlialo v celej jeho duši a vyplnilo ju. Už nebolo aikido a život. Všetko splynulo do aiki. Človek sa nestáva Senseiom udelením čierneho pásu, ale vtedy keď začne svojich žiakov nosiť vo svojom srdci.

Sám som zvedavý kde sú hranice Petrovho aiki.

Sú to len písmenká rozhádzané po papieri. Zažiť jeho tréning je nazretie cez okno do Cesty Budo.

Marián Bartko
Hidari Iai Zen Do